História ostrova
História ostrova sa nezaobišla bez búrok, a to nielen tých hurikánových. Podľa starobylých pozostatkov boli prvými odvážnymi osadníkmi ostrova pred približne 3500 rokmi pravdepodobne Indiáni Ciboney, ktorí patrili k jednej z podskupín Arawakov.
Neskôr, približne okolo roku 800 n. l., prišla z povodia Orinoco v Južnej Amerike ďalšia skupina Arawakov. St. Martin pomenovali vďaka jeho soľnej panve, ktorá existuje dodnes, „Soualiga“ alebo „Krajina soli“. Bola to spoločnosť, ktorá sa vzhľadom na dobu živila najmä poľnohospodárstvom a rybolovom. Ľudia bývali v budovách so slamenými strechami, ktoré boli podľa historikov dosť pevné na to, aby odolali hurikánom. Kto už videl hurikán alebo aspoň jeho stopy, vie, že to je vylúčené...
Vytvorili pokojnú civilizáciu s jednoduchým umením a duchovnou kultúrou.
Ich život sa však obrátil naruby, keď dorazili Indiáni Carib z tej istej oblasti. (Ich meno je rovnaké ako názov obľúbeného piva, ktoré sa na ostrove predáva dodnes...) Caribovia boli bojovný národ, a tak podľa svojich zvyklostí zabili arawackých mužov a ženy zotročili. Keď Európania objavili Karibik, spoločnosť Caribov už Arawakov takmer úplne vytlačila.
Skutočný problém sa, samozrejme, začal až príchodom Európanov...
1493 novembra 11., na deň svätého Martina, Kolumbus (prvý adventure traveller) počas svojej druhej výpravy zazrel ostrov a pochopiteľne ho pomenoval Isla de San Martín podľa svätého Martina z Tours. Hoci ho vyhlásil za španielske územie, Kolumbus na ostrov nikdy nevstúpil a Španielsko navyše považovalo jeho osídlenie za nepodstatné a ekonomicky nevýhodné. Len si predstav, že cestovný ruch vtedy ešte nebol významným hospodárskym odvetvím.
Francúzi a Holanďania však po ostrove túžili už vtedy. Francúzi chceli kolonizovať ostrovy medzi Trinidadom a Bermudami, zatiaľ čo pre Holanďanov bol Saint Martin pohodlnou zastávkou na polceste medzi ich kolóniami Nový Amsterdam (dnešný New York) a Brazíliou.
Na ostrove žilo málo obyvateľov, takže Holanďania tu v roku 1631 bez odporu založili osadu. Na ochranu pred inváziami postavili pevnosť s názvom Fort Amsterdam. Prvým guvernérom bol Jan Claeszen Van Campen a Holandská západoindická spoločnosť čoskoro začala aj s ťažbou soli.
Na ostrove sa objavili aj francúzske a britské osady. Keď Španieli videli úspešné kolónie a ekonomický úžitok z obchodu so soľou, začalo sa im toto miesto zdať príťažlivejšie. Španielsko-holandská vojna, ktorá zúrila medzi kontinentálnym Španielskom a Holandskom, im poskytla ďalší dôvod na útok.
Španielske vojská v roku 1633 dobyli ostrov od Holanďanov, prevzali kontrolu nad územím a vyhnali z ostrova väčšinu alebo všetkých osadníkov. Pri Point Blanche postavili Starú španielsku pevnosť, aby územie zabezpečili. Hoci sa Holanďania viackrát pokúsili ostrov získať späť, neuspeli. 15 rokov po obsadení ostrova, v roku 1633, sa španielsko-holandská vojna skončila. Keďže už nepotrebovali základňu v Karibiku a ostrov prinášal len nepatrný ekonomický zisk, Španieli stratili chuť ďalej ho brániť. V roku 1648 ostrov opäť opustili.
Svätý Martin bol opäť slobodný a Holanďania aj Francúzi využili príležitosť znovu sa tu usadiť. Krajší príklad známeho príslovia „história sa opakuje“ by si nenašiel. Holandskí osadníci prišli zo Svätého Eustatia a Francúzi zo Svätého Kittsa. Po niekoľkých počiatočných konfliktoch obe strany pochopili, že ani jedna ľahko neustúpi. Aby sa vyhli totálnej vojne, podpísali v roku 1648 zmluvu z Concordie, ktorá ostrov rozdelila. Zmluvu podpísali dvaja guvernéri ostrova, Robert de Longvilliers za Francúzsko a Martin Thomas za Holandskú republiku. Francúzi si ponechali severné územie, ktoré obsadili, a pobrežie s výhľadom na Anguillu, zatiaľ čo Holanďania dostali mesto a okolité územia na južnom pobreží. Obyvatelia mohli prírodné zdroje ostrova využívať spoločne.

O rozdelení ostrova vznikla legenda. Podľa nej obe strany usporiadali preteky, aby rozhodli o hraniciach svojich území. Francúzsky džentlmen pil víno, zatiaľ čo holandský džentlmen jenever (holandskú pálenku). Keď sa obaja dostatočne napili, vyrazili z Oysterpond na východnom pobreží ostrova. Francúz kráčal pozdĺž severného pobrežia, Holanďan pozdĺž južného. Tam, kde sa obaja páni stretli, vytýčili hranicu. Holanďan však stretol dámu a zastavil sa, aby vyspal únavu spôsobenú pálenkou, takže Francúz dokázal prejsť väčší kus cesty. Podľa legendy však Francúz očividne podvádzal, keď si cestu skrátil cez severovýchodnú časť ostrova, a získal tak pre svoju krajinu viac územia. Legenda francúzsku stranu obviňuje aj z toho, že Francúz napriek dohode nekráčal ako pravý džentlmen, ale občas dokonca bežal.
Hoci sa tento príbeh rozpráva dodnes, nezakladá sa na historických faktoch. Pri rokovaniach o zmluve mali Francúzi pri pobreží významnú vojnovú flotilu, ktorú používali ako hrozbu.
Napriek tomu, že vznikla zmluva určujúca hranice, vzťahy medzi oboma stranami neboli vždy priateľské. Medzi rokmi 1648 a 1816 sa hranica v dôsledku konfliktov zmenila šestnásťkrát. Napokon získali výhodu Francúzi s 21 štvorcovými míľami (54 km2) oproti 16 štvorcovým míľam (41 km2) holandskej strany.
V roku 1651 predala Compagnie des Îles de l'Amérique francúzsku časť ostrova Maltézskemu rádu svätého Jána. Po 14 rokoch vlády rádu ju v roku 1665 spolu s ďalšími karibskými dŕžavami rádu odovzdali Francúzskej západoindickej spoločnosti.
Hoci Španieli spočiatku priviezli na ostrov iba malý počet otrokov, neskôr ich pre pestovanie bavlny, tabaku a cukrovej trstiny, ktoré sľubovalo veľké zisky, hromadne privážali na prácu na panstvách. Populácia otrokov tmavej pleti rýchlo prevýšila počet bielych vlastníkov pôdy. V súlade so zvyklosťami tej doby s otrokmi kruto zaobchádzali. Tí preto pochopiteľne organizovali vzbury a vďaka svojej početnej prevahe v nich dokázali aj uspieť. V roku 1848 Francúzi zrušili otroctvo vo svojich kolóniách vrátane francúzskej strany St. Martin. Toto rozhodnutie vyvolalo protesty otrokov aj na holandskej strane ostrova, ktorí sa vyhrážali, že utečú na francúzsku stranu. Holandské úrady ustúpili a otrokov v kolóniách emancipovali. Hoci sa toto nariadenie miestne rešpektovalo, právne slobodnými sa otroci stali až v roku 1863, keď Holanďania zrušili otroctvo vo všetkých svojich ostrovných kolóniách.
Rozdelenie ostrova medzi dva štáty pretrváva dodnes, v súčasnosti však konflikty prakticky zanikli. Pokojne tu vedľa seba žijú Francúzi, Holanďania aj miestni obyvatelia inej farby pleti, ktorí sú potomkami bývalých otrokov.
Po zrušení otroctva hospodárenie na plantážach upadlo a ekonomika ostrova tým utrpela. V roku 1939 dostal St. Martin významný impulz, keď ho vyhlásili za bezcolný prístav. Holanďania sa začali sústreďovať na cestovný ruch od 1950-tych rokov. Francúzom trvalo ešte dvadsať rokov, kým začali rozvíjať svoj turistický priemysel. V súčasnosti tvorí cestovný ruch chrbticu ekonomiky oboch strán ostrova.
Hurikány Luis a Donna spôsobili ostrovu v XX. storočí značné škody, no infraštruktúra aj ekonomika sa zakaždým postavili na nohy.
V roku 1994 podpísali Holandské kráľovstvo a Francúzsko zmluvu Franco-Dutch treaty o hraničných kontrolách na Saint Martin, ktorá umožňuje spoločné francúzsko-holandské hraničné kontroly pri „rizikových letoch“. S určitým oneskorením zmluvu v 2006. novembri ratifikovali aj v Holandsku a následne 2007. augusta 1. nadobudla platnosť. Hoci je zmluva teraz platná, jej ustanovenia ešte neboli vykonané, pretože pracovná skupina stanovená v zmluve ešte nevznikla. Napokon, ponáhľanie nie je pre Karibik typické.
2017 septembra 6. hurikán Irma – búrka kategórie 5+ – s trvalou rýchlosťou vetra nad 180 MPH ostrov prakticky zničil. Holandsko a Francúzsko vytvorili rôzne fondy na obnovu ekonomiky ostrova. Holanďania poskytli fond vo výške 550 miliónov eur, ktorý spravovala kancelária pre plánovanie obnovy, známa aj ako NRPB.
Zo strany Francúzska bola pomoc, žiaľ, oveľa pomalšia a slabšia, no našťastie sa dnes bežný život už takmer úplne obnovil. Ostrov pritom nezabudol byť Friendly Island.


